Prepojenie

V hlave mám únavou tupo, ako keď si dám frťana, príjemne oduševnele.  Je skoro ráno a šoférujem prázdnou Prahou, vzduchoprázdno v hlave i pred ňou. Začalo to smskou, „Odtekla mi plodová voda, tatínek už nestihne přiletět, přijedeš?“

Moja cesta životom, prepletená pavučina. Tu a tam sa objaví nečakané prepojenie budúcnosti s minulosťou, v prítomnosti. Poznáme sa 20 rokov, dlho sme každá niekde inde na zemeguli a zrazu keď ma pohltí panika bezradnosti, objaví sa po mnohých rokoch v Prahe. No a keď už vytriezvem z monologu svojho príbehu, tužím byť užitočná, šup, už je opäť tu i s mojou príležitosťou. O tom je asi priateľstvo.

„Ahoj, ako?.“ Pýtam se pri vstupe do pôrodnice. „No nevím, snad to bude brzičko“ odpovedá rodička. A takto brzičko plynie ďalších skoro 12 hodín. Medzi kontrakciami nahadzujem intelektuálské témičky, aby čas bežal. „Čítala som kritiku na film Lidice, vraj to bolo moc nadnesené, patos“.  informujem  „To je blbost, jak jinak chceš prožít smutek, musí to být pomalá scéna, ten sníh byl úžasný“  poznamená podráždene a potom 5 minut pauza.

„Ale ten film Cigán, ten kritika chválí“ rozoberám ďalej kultúru, ktorú máme čerstvo za sebou. „To by si jinak nedovolili, výborně autenticky zpracováno“. opäť pokus o názor medzi kontrakciami. A takto nočné hodiny plynú rozpravami o hudbe, o živote a mlčky v tichu hlavne v očekávání, čo se nám narodí. Chvíľami rodička zaspává a ja si čítam časopis. Medzitým obdivujem budúcu mamičku, ako sústredene pracuje s bolesťou, ako nenadáva, nelamentuje, vysloví svoje priania i nepriania. Toľko krát to počula, čítala, ale netušiac svoj vlastný zážitok…

Nad ránom sa všetko trochu dramatizuje, srdiečko miminka neťuká správne, miminko nechce von. Ešte že je to naše zdravotnictvo tak super pod kontrolou, všetci usilovne hľadajú riešenie, vysvetľujú nám, čo sa deje a sú príjemní. Myslím, že i rodička, ktorá plánovala pôrod v Afrike, je rada, že je v Podolí.

A je tu. Ešte nemá meno, tatínek s maminkou ho plánovali dovymyslieť až za pár dní, ale je úžasná. Pozeráme na seba, ona ma nevidí, ja len hmlisto. Užívám si okamžiky a cítim prepojenie.

Z bláhového opojenia ma prebúdza veta: „Tak kdy budeme řešit tu neefektivní produktivitu?“

Napsat Facebook komentář

x komentář

Napsat komentář